Re: A na co se ptát?

Pustili vám video, na ktorom majú po prvýraz natočenú svoju novú dcerku, podobne, ako by ste vy možno pustili video, keď ste po pvýraz natočili zase svoje dieťa, nemyslím, že to znamená, že chceli niečo riešiť.

Máme fotky našich detí, krátko po tom, ako sa narodili (3 deti) a fotky našich detí, keď sme ich videli po prvýraz (2 deti). Nevidím v tom žiaden rozdiel. Keď niekomu nadšene ukážem fotku dieťaťa krátko po narodení, neznamená to, že chcem riešiť priebeh pôrodu a keď ukážem fotku dieťaťa, keď sme ho po prvýraz videli v detskom domove, tiež to neznamená, že chcem riešiť jeho pôvod, sú to proste fotky (salebo videá) mojich detí.

Inak musím povedať, že som sa ešte asi nikdy nestretla s nepríjemnými otázkami. Nikto z najbližšej ani vzdialenejšej rodiny nemal problém od prvého stretnutia sa správať ku všetkým našim deťom s rovnakou láskou - skutočne od prej minúty ich brali ako "naše deti".

Pokiaľ ide o cudzích ľudí, možno sme im divní, ale nedávajú to veľmi najavo. Občas mám pocit, že si nás obzerajú, asi preto, že na našich osvojených (veľmi tmavých) deťoch vidno, že sa fyzicky líšia od našich biologických (blonďatých) detí, občas sa stane, že niekto prehodí, aké sú tie deti odlišné. Raz sa mi stalo, že niekto povedal (nie útočne, len tak so záujmom), že "títo teda nevyzerajú ako súrodenci", tak som len odpovedala, že "no vidíte, a sú". Nestalo sa mi ale, že by som to niekedy pociťovala ako útok alebo niečo podobné. Asi sme zatiaľ vždy mali šťastie, vrátane školky, školy atd...

A keď sa niekedy stane, že napr. doktorka z nejakého dôvodu použije výraz "vlastné dieťa", vždy hovorím, že mám "5 vlastných detí", z ktorých sa mi 3 narodili a 2 nie. A snažím sa, aby bolo každému jasné, že som rovnako hrdá na všetky deti aj na to, koľko ich je. (Momentálne musíme čeliť naliehaniu detí, že 5 stačí, že viac by bolo priveľa...)