tak teda k tej výchove

Alíku, máš pravdu, myslia a opisujú to tam demokraticky, asi tam tá "autorita" a jej zakotvenie v základných pravidlách je napísaná skôr kvôli nám rodičom...aby sme to lepšie pochopili?
Ale žiaľ, sama mám problém s autoritami, ktoré si úctu vyžadujú formálne a ja ju voči nim necítim ( bývalý učitelia, šéfovia a podobne).
Taký niekto musí (mal by) rátať s tým, že keď stratí na mňa (alebo na iného človeka, dieťa) "páky", teda už mi nebude mať čím vyhrozovať, či núkať odmenu o ktorú by som stála, stratí tú svoju vynútenú "autoritu"....napr. rodič ju môže stratiť, keď decko príde do puberty, či dospeje.
Naopak, ak si niekto niekedy moju úctu získal PRIRODZENE, nemusel (a bolo v jeho prospech ak to ani neskúšal ;o))) mi ju stanovovať ako základné pravido v našom vzťahu.(To je to, čo mi tam nesedelo, teda stanovenie autority ako základného pravidla.) Mám úctu voči nemu ako človeku, či ako odborníkovi=je pre mňa skutočnou autoritou. Tak nejako dúfam, že to cítia naše deti ku mne aj ich otcovi...a snáď aj budú.

Neviem, či si niektorí rodičia nemýlia autoritu so strachom.
Niečo ako "mám byť pre deti autorita a basta" = "budú ma poslúchať a basta"...ale tak to tam naozaj nie je myslené, máš úplnú pravdu.

Tak ja si myslím, že jediné, čo nám zostáva, je snažiť sa o tú prirodzenú autoritu, ktorú nejakými smiešnymi vyhrážkami (napr. ako píšeš, Bubíšku, o tých matkách) akurát tak strácame.
Určite súhlasím aj so Zdenkou, zdá sa mi, že máš pre mieru prísnosti a povolnosti veľmi dobrý cit :o)

No a súhlasím aj s Jitullou, sto pro sú situácie, kedy je vysvetlovanie a dohováranie zbytočné a neúčinné.
Ale naozaj v týchto prípadoch u nás najlepšie funguje prevencia, ako ju opisuje Alík.
Vidím to na našej S., keď je unavená, nevyspatá, je "na zabitie" ;o). Tak to ju môžem naozaj jedine pevne chytiť a fyzicky nasilu dostať tam, kam treba, akurát sa jej pri tom v rozpore s tou fyzickou silou, kľudne (ukľudňujúco) prihováram....je to tak preto, aby videla, že "to tak MUSÍ byť"-MUSÍ vyjadrím silou, ale "NIE preto, že sa MAMA NA MŇA HNEVÁ"-vyjadrím kľudným prihováraním.....ak to ovšem zvládam a nezúrim už aj ja ;o))))...je jedno, čo pri tom poviem, vtedy aj tak veľmi nepočúva, keď zúri, ide o ten kľudný tón. Alebo aspoň zostať pri tom úplne ticho, ak je to šup šup vybavené, je ticho najlepšie(u nás).

Čím je dieťa staršie, tým je takých situácií, kedy je nutné tú silu (moc) použiť, menej. Malo by byť... ak už sme v minulosti niečo príliš nezvorali ;o) a nemá nás už potom teda to rozumnejšie dieťa naozaj "na háku" :oDDD, ale berie už ohľad aj na naše potreby, teda získavame si u neho tú skutočnú úctu=autoritu....Lenže to zasa vyžaduje od rodiča, aby ho neukecával vo veciach, ktoré sú jeho osobnou vecou(dieťaťa), ale to je už ďalšia téma o starších deťoch...napr. už aj o nás vo vzťahu k našim rodičom....márne by moja mama na základe svojej autority "vyžadovala", aby som Davidkovi už v troch mesiacoch dávala "mrkvičku" ;o))

Za seba môžem povedať, že ak beriem ohľad na potreby a želania Sisi, berie ohľad aj ona na moje......v celku to tak vychádza, čím je staršia,tým to určite viac platí.
Bubíšku, popíšem príklad na Davídkovi, neber topríliš osobne....
Tak napr., ak bude Davidek (Bubí) často vidieť, že ho necháš rozhodovať o tom, kam sa pôjde (či o inej veci, na ktorej tebe práve nijako zvlášť nezáleží-napr. či sa bude kúpať alebo sprchovať alebo či chce sandálky alebo tenisky či čo ja viem čo, jablko alebo hrušku), mohlo by to do budúcnosti znamenať, že nebude veľmi často cítiť potrebu ťa do niečoho nasilu tlačiť, niečo si presadzovať...bude mať uspokojenú túto potrebu byť "dôležitý". Tak potom, keď mu s vážnou tvárou povieš "viem, že teraz chceš ísť tadeto a škoda (zatvárim sa pritom smutne;o), ale dnes sa ponáhľame a musíme ísť presne tadeto(zatvárim sa dôležito a nástojčivo). Zajtra (to chápe naša S. ako "nabudúce") pôjdeme tvojou cestičkou dobre? Ale teraz treba ísť tadeto(napr. myknem plecami, že ma to mrzí, ale nedá sa žiaľ nič robiť), lebo nás tam už čaká XY"
... Sisa by už bola presvedčená,že T R E B A ísť dnes tadeto...a nie že "musím ísť tadeto, lebo mi to kážu"...takže takéto ukecávanie by netrvalo rozhodne pol hodinu, nanajvýš päť minút...možno by som jej povedala ešte niečo na odreagovanie, napr. "poď, pobehneme trocha, lebo už nás XY čakáááá a bežali by sme" a už má srandu z bežania......to všetko za predpokladu, že nie je vystresovaná, unavená, teda keď nie je práve v tom stave, ktorému treba predchádzať zmenou niečoho iného (režimu napríklad), kedy je škoda snažiť sa o jej spoluprácu a zaberie jedine to "čapnúť pod pazuchu" a odniesť ju (a väčšinou hneď nasleduje...rýchlo ju dostať do postele)...


Ešte k tomu môjmu názoru na rovnoprávnosť...ľahšie sa dá pochopiť, ak si predstavím, že v roli dieťaťa by som bola ja a v roli rodiča môj manžel. Nebude na mňa určite "hučať", ak nechcem večeru, či dlho pozerám telku...ani si nedovolí mi ju v polke filmu vypnúť...nanajvýš si o tom so mnou v pravej chvíli "hodí reč"...
Tak nejako sa snažíme chovať aj voči deťom, ako k sebe navzájom....

....mmch, aj môj muž, keď má stresy v robote a je k tomu ešte nevyspatý, je "na zabitie" :oDDD Váš nie? ;o)
No, tak neho vtedy síce nečapnem pod pazuchu (je veeeľký,že ;o), ale určite to nie je tá pravá chvíla, kedy by som s ním "vyjednávala" (ak použijem výraz Jitull). Vtedy sa s ním skrátka nedohadujem, lebo viem, že je mrzutý z nejakých iných dôvodov a aj tak by nespolupracoval...dám ho spať ;o) alebo mu dám najesť, alebo mu "doprajem chvílku o samote" ;o))