STRIEDAVÁ VÝCHOVA PRISPIEVA K REDUKCII NÁSILIA NA DEŤOCH

PhDr. Eduard Bakalář, súdny znalec: eduard.bakalar@ff.cuni.cz
originál: http://www.iustin.cz/files/hkbakalar.pdf

STRIEDAVÁ VÝCHOVA PRISPIEVA K REDUKCII NÁSILIA NA DEŤOCH

ÚVODOM
V štúdii sa pokúsime ukázať, že pri striedavej výchove dochádza k nižšiemu výskytu situácií
v ktorých by dieťa bolo vystavené nežiaducemu tlaku, ktorý ide proti jeho genetickej výbave.
Vychádzame z poznatkov evolučnej psychiatrie.
Je to len čiastkový pohľad, ale veľmi významný. Iný, doplňujúci pohľad by nám umožnili štatistiky hláseného násilia na deťoch získané od polície, z detských krízových centier alebo od pediatrov.

A / NAJSKOR DVE DOLEŽITÉ DEFINÍCIE, VYMEDZENIA

Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa

Definícia
Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa (sy. CAN) je súbor nepriaznivých
príznakov v najrôznejších oblastiach zdravotného stavu a vývoja dieťaťa i jeho postavenia v
spoločnosti, predovšetkým v rodine. Je to výsledok prevažne úmyselného ubližovania dieťaťu,
najčastejšie spôsobeného alebo pôsobiaceho najčastejšie jeho najbližšími vychovávateľmi, hlavne
rodičmi. Za týranie, zneužívanie a zanedbávanie dieťaťa sa považuje akékoľvek nenáhodné,
preventabilné, vedomé (prípadne aj nevedomé) konanie rodiča, vychovávateľa alebo inej osoby
voči dieťaťu, ktoré poškodzuje telesný, duševný i spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne
spôsobuje jeho smrť. Najčastejším javom, ale zároveň najhoršie preukázateľným, je psychické
týranie dieťaťa. Najčastejšie sú páchateľmi osoby z najbližšieho okolia dieťaťa.1

Nedovolená manipulácia s deťmi a syndróm CAN

Manipulácia s dieťaťom je situácia, kedy je pre výsledok vlastného prospechu ovplyvnená
pravdivá skutočnosť. Manipulátorom môže byť spoločnosť, rodič, širšia rodina, organizácia,
inštitúcie, vrstovnícky kolektív a pod. napr. je ním:
- popudzovanie proti druhému rodičovi alebo prarodičom,
- zakazovanie kontaktu s niektorým z rodičov alebo z prarodičov,
- navádzanie k chybnému správaniu k druhému človeku,
- využívanie niektorých informácií na diskreditáciu človeka pred dieťaťom a pod.2

B / POROVNANIE DVOCH TYPOV VÝCHOVY

V texte porovnáme podmienky a príležitosti na manipuláciu dieťaťa u dvoch typov porozvodového usporiadania: u rodičov s výhradnou starostlivosťou a u rodičov so striedavou starostlivosťou. Naše porovnanie sa neopiera o výskumné šetrenia a sprievodné štatistiky, je vedené len tzv. zdravým rozumom (common sense) a intuíciou, to všetko je podopreté 42 ročnou súdne znaleckou praxou u opatrovníckych súdov v Prahe a 17 ročnou poradenskou praxou (Poradňa pre rozvodové problémy s deťmi). V porovnaní zachytávame skôr priemer, celkový trend a počítame s tým, že existuje niekoľko výnimiek.

I. Fakt súdneho rozhodnutia

Výhradná starostlivosť Striedavá starostlivosť

Rodič s dieťaťom vo výhradnej starostlivosti zvyčajne nepočíta s účasťou druhého rodiča na výchove dieťaťa. Mnohý rodič je v hĺbke duše presvedčený, že bez toho druhého rodiča by rodinná situácia bola pokojnejšia. Rodičia so striedavou starostlivosťou si ju buď sami zvolili, alebo na ňu pristúpili, keď akceptovali odporúčanie znalca alebo rozhodnutie súdu. Predpokladom na to je určité zmierenie sa s druhým rodičom.

Z porovnania vychádza väčšia pravdepodobnosť, že rodič s výhradnou starostlivosťou bude v rokovaní s druhým rodičom skôr "tvrdší", čo zvyšuje pravdepodobnosť, že bude dieťa buď popudzovať proti druhému rodičovi, alebo dieťaťu zakazovať styk s ním, najčastejšie oboje.

II. Väčšia kontrola zo strany prostredia

Rodičovi s výhradnou starostlivosťou nie je do rodinného prostredia príliš "vidieť". Máme na mysli pracovníkov OSPOD, poradenských psychológov a pod. Rodič so striedavou starostlivosťou vie, že jeho správanie (k dieťaťu, k druhému rodičovi) je viac "na očiach" okolia, najmä pracovníkov OSPOD, učiteľov, psychológov, susedov a pod.
OSPOD... Odbor sociálno-právnej ochrany dieťaťa.

Z porovnania vyplýva väčšia pravdepodobnosť, že rodič s výhradnou starostlivosťou sa bude menej ovládať a popustí viac uzdu negativistickým prejavom voči druhému rodičovi. Môže to byť na začiatku len na úrovni predstáv, neskôr aj na úrovni verbálnej či konkrétneho konania. Naopak, rodič so striedavou starostlivosťou sa bude ovládať lepšie.

III. Silnejšie postavenie rodičov s výhradnou starostlivosťou

Rodič s výhradnou starostlivosťou má v spoločnosti a na súde pravidelne pevnejšie postavenie. Je to dané tradíciou prakticky od nepamäti. Neboli to vždy matky, ktoré výhradnú starostlivosť získali, v čase antického Ríma a v mnohých krajinách aj oveľa neskôr to boli otcovia, ktorí získali výhradnú starostlivosť o deti. Situácia sa začala meniť v prospech matiek až začiatkom minulého storočia. Avšak či to bol otec, alebo matka, vždy to bola výhradná starostlivosť. Striedavá starostlivosť bola u nás (ČR) zavedená nedávno (v r. 1998 (počet súdnych rozhodnutí v tomto smere je stále malý (v roku 2008 XXX prípadov), čo je z celkového počtu rozhodnutí o ďalšej výchove len nízke percento. Štatút tohto druhu starostlivosti je teda v určitom zmysle vrtký. K tejto situácii nemálo prispievajú nepriaznivé kampane na webových stránkach feministických organizácií i väčšiny médií.
Predstava (pre oboch rodičov), že by znovu prechádzali súdnym konaním, znaleckým vyšetrovaním s možnou dramatickou zmenou pomerov je zrejme brzdným mechanizmom proti prejavom výraznejšieho nepriateľstva voči druhému rodičovi.
C / KOMENTÁR K POROVNANIU

Uvedené nepriateľstvo (popudzovanie, zákaz kontaktu) sa netýka okrajových, nedôležitých osôb.
Určité nepriateľstvo k okrajovým osobám a ich diskriminácia je bežná u väčšiny rodičov a jej cieľom je prospech dieťaťa, rodiny: ( "To tvoje kamarátstvo s Tomášom sa nám nepáči, už raz prepadol a zo správania má tiež zlé známky ";" Choď nakupovať do horného obchodu, v tom spodnom človeka ľahko oklamú a majú tam často tovar po záruke. Naposledy sa mi to stalo včera." a pod.)

Spomínané nepriateľstvo (popudzovanie, zákaz kontaktu atď), ktoré nás v kontexte tejto štúdie zaujíma, je namierené proti druhému rodičovi. Druhý rodič nie je okrajovou postavou. Štatút rodiča nadobudol genetickou príbuznosťou s dieťaťom (dieťa má od matky aj od otca po 50% genetickej výbavy), pobytom v domácnosti od najútlejšieho veku dieťaťa, takmer každodenným kontaktom s dieťaťom a najmä priebežným uspokojovaním dôležitých potrieb dieťaťa. Medzi ne patria: pomoc dieťaťu s hygienou a pohybom, poskytovanie potravy, spoľahlivé a láskavé zaobchádzanie, pomoc pri učení základným zručnostiam a celkom určite priebežné prejavy lásky, záujmu a povzbudzovania. Potreba takéhoto rodiča je v dieťati geneticky pevne zakotvená.
Aj keby nami uvádzané dôvody v jednotlivých porovnaniach (I. až III.) platili vždy len pre 15%
rodičov, potom v súhrne je to takmer 50%, teda rozhodne nezanedbateľný podiel, ak je naším cieľom znižovať prejavy násilia na deťoch.

D / POZNATKY Z ODBORNEJ LITERATURY

Vypočujme si popredných odborníkov v evolučnej psychiatrii, evolučnej psychológii, skúseného detského psychológa a svetovo uznávaného znalca ľudskej psychiky.

I.

"S kvalifikovaným pohľadom do rodinných záležitostí našich veľmi dávnych predkov sa stretávame len veľmi zriedka, poznatky z evolučnej psychológie sú totiž nedávneho dátumu. I tento pohľad je však potrebný, pretože tam vtedy všetko začínalo ...
Počas evolučnej histórie ľudstva ženy často dokázali získať oveľa viac zaopatrenia pre svoje deti pomocou jedného partnera ako pomocou niekoľkých dočasných sexuálnych partnerov. Muži zaopatrujú svoje manželky a deti v takom rozsahu, ktorý je u primátov bezprecedentný. Tak napr. u všetkých ostatných primátov samica musí spoliehať len na svoje vlastné úsilie ako získať potravu, pretože samci sa o potravu so svojimi partnerkami nikdy nedelia. Naproti tomu muži zabezpečujú potravu, nachádzajú prístrešie a obhajujú teritórium. Muži chránia deti. Učia ich športu, umeniu lovu aj boja, priateľstvu, vyjednávaniu a ako postupovať v hierarchii a stratégii spoločenského vplyvu. Odovzdávajú svoj štatút a pomáhajú potomkovi pri formovaní recipročných spojenectiev neskôr v živote. Je nepravdepodobné, že takýto prospech by si žena zabezpečila od dočasného sexuálneho partnera. Nie všetci potenciálni manželia môžu priniesť všetky spomenuté pozitíva, ale v priebehu tisícky generácií ženy získali veľmi významné výhody, keď preferovali mužov schopných takto prispievať. "(Buss, 1999) 3

II.

"Antropológia doložila, že rodinné usporiadanie je univerzálnou charakteristikou ľudstva. Je
pravdou, že rôzne kultúry uprednostňujú rôzne typy rodín, ale všetky spoločnosti podporujú
rodinné zväzky toho či onoho druhu, v ktorých aspoň jeden muž a aspoň jedna žena sa starajú o
dieťa. Zdá sa teda, že rodina je archetypálnou konfiguráciou; práve jej univerzálnosť a pretrvávanie indikujú, že biologické základy rodiny sú druhovo špecifickou charakteristikou len druhotne modifikovanou kultúrnymi alebo ekologickými faktormi.
Zoskupenia podobné rodine existujú aj u iných primátov, ale u žiadneho z nich nie je rodinný život tak vysoko štruktúrovaný a inštitucionalizovaný ako u ľudí. Príčina toho musí byť v spojitosti s relatívnou bezmocnosťou a evidentnou nezrelosťou ľudských mláďat, čo predstavuje oveľa väčšie bremeno pre ľudskú matku, ako prežíva ktorákoľvek jej sestra z radov primátov. Niesť toto bremeno sama a bez podpory by bolo - v prostredí, kde prebiehala evolučná adaptácia - ťažké a často fatálne. Platilo to najmä pre ženu, ktorá - pri neexistencii kontraceptív -
rodila dieťa každý druhý alebo tretí rok. Úspech a dobro jej potomkov vyžadoval, aby u nej bol
ochranca a pomáhajúci druh. Videné z tohto hľadiska, snáď jediné jasné riešenie je vytvorenie rodiny. Je pravdepodobné, že populácia, ktorá prevzala usporiadané vzorce rodinného života, získala selektívne výhody v porovnaní s populáciou, ktorá takéto vzorce neprijala.
Neprekvapuje preto, že sme v procese evolúcie získali vlastnosti, ktorých funkciou je udržať
raz už vyformované heterosexuálne partnerstvo. Medzi tieto vlastnosti patrí: geneticky nadobudnuté tendencie k vytváraniu trvalých heterosexuálnych zväzkov, ďalej tzv. hypersexualita u ľudí a neskôr i tvorba zákonov o manželstve, ktoré mali funkciu udržať partnerov pohromade aj napriek rôznym treniciam a nedorozumeniam. Ďalej aj úsilie zredukovať sexuálnu žiarlivosť a súperenie medzi mužmi, čo im umožňuje zapojiť sa do činností poľovníckych a vojnových - v podstate kooperatívnych - bez straty príliš veľa času strážením svojich žien a strážením seba samých navzájom. Manželstvo podporuje súdržnosť spoločnosti a jej efektívnosť v súťaži; možno teda ľahko pochopiť, prečo sa takáto neoceniteľná inštitúcia v evolúcii vytvorila.
Je teda vysoko pravdepodobné, že ak náš druh existoval, deti boli vychovávané v rodinách. A ak - ako tvrdí evolučná psychiatria - je ľudské mláďa fylogeneticky pripravené prijať typické okolnosti okolitého sveta a reagovať na ne, potom je rozumné predpokladať, že vrodené štruktúry budú do určitej miery očakávať prítomnosť a správanie rodičov oboch pohlaví. Z toho vyplýva, že deti, u ktorých toto očakávanie nie je uspokojené, budú v rizikovom postavení."
(Stevens, Price, 1997) 4

III.

Ale nemusíme čerpať zo zahraničnej literatúry. Výrazné ocenenia rodiny nájdeme aj u nášho autora, prof. Zdeňka Matějčeka.

"Som presvedčený, že rodina je ľudskému rodu daná - pokiaľ bude ľudstvo existovať ako biologický druh, potiaľ bude existovať rodina. To je zakódované v samých biologických základoch nášho človečenstva - aby ľudia prežili, museli si pomáhať, rozdeliť svoje úlohy do určitých funkcií, ktoré by umožňovali vynásobiť ich silu a ochranu potomkov. Rodiny sa pri tom osvedčili ako usporiadanie najpraktickejšie. Iste, môžu mať rôzne podoby. Nie som dogmatik a netrvám na tej jedinej, ktorú poznáme ako európsky model. Domnievam sa však, že takto usporiadaná nukleárna rodina je pre všetkých svojich členov najvýhodnejšia - vzájomne si ju najviac užijú.
Dokazujú to aj skúsenosti z rodinného poradenstva - ľudia hľadajú v rodine sebanaplnenie a sebaprekročenie. Jedine ukotvený človek môže totiž podnikať dobrodružné výpravy do sveta
poznania a želaní. Ten, komu táto istota chýba, často nenájde ani sám seba." (Matějček, 1994) 5

"Zdá sa mi, že náboženské potreby je potrebné nevyhnutne odvodiť z infantilnej bezmocnosti a
odtiaľ vznikajúcej túžby po otcovi, najmä keď tento cit neprežíva len v detstve, ale je trvalo
poháňaný strachom z nadvlády osudu. Nepoznám žiadnu obdobne silnú potrebu z detstva, akou je
potreba otcovskej ochrany... Vznik náboženského postoja môžeme spoľahlivo sledovať až k pocitu detskej bezmocnosti ..."(Freud, 1927) 6

Názor, že popudzovanie detí, ich programovanie proti druhému rodičovi, zákaz styku s ním je
v podstate násilie na deťoch, sme získali po niekoľkých rokoch praktického pôsobenia v teréne.
Začínali sme v Detskej psychiatrickej liečebni. Počas neskoršej praxe sa nám tento názor len
potvrdzoval. Ak ešte zostali nejaké menšie pochybnosti, boli definitívne rozptýlené štúdiom evolučnej psychológie, psychiatrie a klasikov psychológie a psychoterapie. Čitateľom tu ponúkame štyri ukážky tejto literatúry.
Poprední odborníci z rôznych odborov hovoria na rovnakú "nôtu" a v rovnakej tónine. Tiež autor
článku dospel k presvedčeniu, že snaha vytrhnúť, vyrvať dieťaťu hlboko uložené genetické informácie, vrodené štruktúry, prekódovávať biologické základy nášho človečenstva, čo všetko je pre dieťa kľúčovo dôležité, je ťažký stupeň násilia na deťoch.

E / ZHRNUTIE

Naše akademické miesta, rôzne odborné komisie na Ministerstve spravodlivosti, na Ministerstve
zdravotníctva, na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny a inde (napr. komisia v Poslaneckej snemovni) popísaný problém nechcú vidieť. Je to ukážkový príklad tzv. pštrosej politiky.
Niečo iné je, keď učiteľ dá neustále provokujúcemu výrastkovi zaslúžených pár poza uši.
To je kriku! Zriadená komisia podrobne vyšetruje, ako to vlastne bolo, je vypočúvaná rada
svedkov, učiteľovi je pozastavený pracovný pomer, môže sa dostať aj pred súd. Médiá sa učiteľovho previnenia uchopia a rozmazávajú ho, objavujú sa "odborné" články o násilí na deťoch a pod.
Ale o najrozsiahlejšom poškodzovaní detí, ktoré sú témou tejto stati, sa takmer nehovorí. Veľká
škoda.

Literatúra
1 Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Olomouc, SOLEN 2008 (s. 17).
2 Syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Olomouc, SOLEN 2008 (s. 26).
3 Buss, D.: Evolutionary Psychology. The New Science of the Mind. Kapitola Women"s Long
Term Mating Strategies. Boston, Allyn & Bacon 1999 (s. 106).
4 Stevens, A., Price, J.: Evolutionary Psychiatry. Kapitola Human Nature and Its Evolution
and Development. Londýn 1997 (s. 20-21).
5 Matějček, Z.: Dialógy o rodine. Kapitola Najviac vychovávame, keď nevychovávame. Praha,
Národné centrum podpory zdravia 1994 (s. 12).
6 Freud, S.: O človeku a kultúre. Praha, Odeon 1990 (s. 323).