Aj ja som mala depku, ale...

...moja skvelá mamina a môj manžel nič nenechali na náhodu. Mama prišla hneď ako sa dozvedela, že ma z porodnice prepustia (a to v tom čase bol moj ocko mesiac po infarkte a keď sa rozhodovala či má ostať pri ňom alebo ísť za mnou 100 km tak ju doslova vystrčil za dvere so slovami, že ak bude treba tak si zavolá záchranku- ocko vďaka). Môj manžel celý rok šetril dovolenku aby mohol byť so mnou doma, a to o poprodnej depke nemal ani potuchy - Mišo díky. Porodnica bola tak ako ju Petruša, opísala kojiť po dvoch až troch hodinách bez ohľadu na to či dieťa chcelo alebo nie. O polnoci keď moja malá slastne odfukovala zjačala sestrička na celú izbu "okamžite ju zobuďte, chcete aby Vám schudla?". Samozrejme nechceme, a sestrička nechcela viac pretože na gynekológii o poschodie nižšie čakalo 10(!!!) čerstvých mamičiek na posteľ na novorodeneckom (silný víkend). A tak dcére umyla tvár ľadovou vodu a štípala ju do líca a ja som plakala lebo som nemala žiadne mlieko (možno k tomu prispel aj môj prekotný 15 minútový porod). Našťastie dcéra sa nenechala rušiť a spala ďalej (nebudem sa tu ďalej rozpisovať ale aj toto prispelo k mojej depke). Na odchod z nemocnice som čakala ako na božie zmilovanie. Dcéra aj napriek 12 hodinovému nočnému spánku pribrala a pustili nás domov. Doma ma prepadlo to čo Petrušu. Nevládala som nič, chcelo sa mi spať a zdalo sa mi, že umriem ak okamžite nebudem spať aspoň 8 hodín v kuse bez toho mrviaceho sa balíčka. Kojiť som nakoniec nemohla a tak som 6 mesiacov odstriekavala mlieko (aj v noci po troch hodinách keď drobec spal - mimochodom na nočné kojenie sa nezobudila ani raz a spí 12 hodín v kuse dodnes-díky Ti drobček). Vďaka mojej mamke a mojemu manželovi som neskončila tak ako Petruša. Moja mama mi dala dobrú radu, hovorila "stále si opakuj, že to nie je navždy, dieťatko bude už len staršie a rozumnejšie, každý nový prežitý deň máš ako bod k dobru". Mamička mala si pravdu, nikdy Ti to nezabudnem a presne viem čo musím spraviť a povedať mojej dcére ak raz budem babičkou. A môj manžel? Bol úplne fantastický, zvládal prebaľovanie, večerné kúpanie, kŕmenie dcérino aj moje (nič som nechcela jesť a furt som plakala-hovoril mi to nič, to sú len hormóniky, to prejde)...Keď sa na to dnes s odstupom času pozerám tak sa mi to nechce veriť. Ja emancipovaná žena, ktorá si so všetkým vždy vedela a vie poradiť som bola tak bezradná a nešťastná?
Milé mamičky, na všetko zlé sa raz zabudne a ostanú len spomienky na to dobré, ale prosím Vás, nezabudnite na to ako máte v prvých dňoch pomôcť svojim dcéram-čerstvým mamičkám, budú Vám vďačné.