Re: Jak řešit drzost u dítěte?

Moja skúsenosť s deťmi je, že prešli každé niekoľkými takými obdobiami tzv. "na zabitie". Vždy verím, že to prejde a vždy to prešlo.
Páčilo sa mi, čo písala Ivik o rozhovore so synom a vysvetľovaní pravidiel slušnosti. Myslím, že toto je jedna z najlepších ciest, rozprávať sa s deťmi o tom, a zachovať pritom chladnú hlavu.
Pán Kopřiva na kurze R+R povedal tiež skvelú vetu, skúsim parafrázovať: "Kto se chová mizerně, ten se zřejmě mizerně cítí." To, že toto platí, sa mi osvedčilo pri mnohých deťoch, nielen pri vlastných, ale pri vlastných najviac. Síce to znie paradoxne, ale najlepším liekom na tieto stavy je bezpodmienečná láska. A keď to nepomáha, tak viacej lásky. Ale hranice poznať musia, tie musia byť jasne dané /viď rozhovor Ivik/.

K dieťaťku, ktoré neznesie, keď niečo nezvláda: Neprežívať to príliš s nim, dopriať mu právo na tieto pocity, ak už ich má, nebáť sa toho a neupriamovať na to pozornosť, teda ani nepresviedčať, že má cítiť niečo iné, skrátka nepridávať tomu jej pocitu energiu, nechať jej na vlstné pocity právo a nechať odoznieť. Niekedy toto je možné pozorovať aj u detí, u ktorých sa na ich výsledky príliš viažeme my dospelí, najčastejšie rodičia. Tak zvážiť, nakoľko Vám dospelým, jej najbližším, na jej dobrých-najlepších výsledkoch záleží. Deti sú ako radary, pocity rodičov často vycítia s istotou. Možno cíti, že by Vás veľmi potešilo, keby bola naj-lepšia, že Vám na tom veľmi záleží a vlastne po tom túžite a podvedome túži zasa ona Vás nesklamať. Možno je to celkom inak, ale ak je to tento prípad, mohlo by pomôcť nikdy ju nehodnotiť. Nehodnotiť ju, jej výkony, ani negatívne ani pozitívne(= ani chválenie za dobré výkony), neporovnávať jej výkony s ostatnými, ani pozitívne. Je ťažké to dodržať, ale mohlo by to pomaly postupne pomôcť. Aj keď nič sa nezmení zo dňa na deň, ale zmena našich vlastných postojov niekedy vie robiť zázraky.

A zadok, kakanička a spol - tak tými sú v určitom veku fascinované všetky deti, to je úplne ok - zasa neprežívať to dramaticky, akurát upozorniť, kde sú hranice (napr. čo na verejnosti nehovoríme atd).