Re: Rozbitá sebedůvěra

Len podotknem, že aj to dieťa musí byť "vhodný materiál" k takejto výchove.
Mala som niečo podobné doma ale len v matke, ktorá vždy najlepšie vedela kedy mi je zima a kedy som hladná, a čo som kedy mala povedať a urobiť. Našťastie mám flegmatickú povahu a v 18tich som v podstate vypadla dosť ďaleko na to aby mama mala nejaký podstatný vplyv. Nebola mojou kamarátkou ani som u nej nehľadala útechu, oporu, necítila som, že toto čo ona dáva je to čo ja potrebujem. Veľmi skoro som sa jej prestala zverovať so svojim životom a hovorila som jej len to čo som uznala za vhodné, často som skutočnosť upravila tak ako to ona chcela počuť- Tým pádom nemala na mňa žiadnu páku ani dosah pretože nevedela ako skutočne žijem.
Naproti tomu sestra, cholerik, sangvinik mala v mame bytosť ktorej sa zdôverila so všetkým a aj keď si nedala úplne vo všetkom kecať do života, to vylepšovanie a zdokonaľovanie, ktoré mama vľúdne vyžadovala jej ostalo. Keď jej napr. pred pár rokmi povedala, že jej zvýšili plat na 80tis. tak mama poznamenala že "to má dnes hocijaká rosnička v TV" a že dúfa že sa posnaží viac. Dnes je sestra úspešná v práci (publikuje vo svojom obore, zúčastňuje sa konferencií kde prezentuje, uznávaju ju....) aj celkovo v živote má bohatý spoločenský život a priateľov, ale nevidí to, nevie sa sama oceniť, nevie sama seba pochváliť za to čo dosiahla, vždy chce byť lepšia, až chorobne, hľadá nejakú dokonalosť, ktorú nikdy nedosiahne a aj keby ju dosiahla nebude spokojná a šťastná. Je z nej nervózna kôpka ktorá neznesie ani pohľad na fotku niekoho kto dosiahol niečo vyššie/viac ako ona a je jedno v akej oblasti (od skákania padákom, po počet detí, či pekné telo alebo dobrú prácu či exotickú dovolenku). Má všetko na čo si pomyslí ale nie je šťastná, je z nej nesebavedomá osoba, ktorá si myslí, že neznamená nič.