16letá dcera je nezvladatelná

Neviem, neviem ako začať. Vydala som sa mladá, krátko po maturite, nasťahovali sme sa s mužom do bytu po jeho starých rodičoch a narodili sa nám tri deti. Žili sme normálnym a spokojným rodinným životom. Ja, muž a deti. Naša dcéra Nikoleta, dnes šestnásťročná a dvojičky Vojto a Andrejko, dnes dvanásťroční. Bola som s deťmi doma, muž zarábal celkom pekné peniaze. Bol dobrý manžel aj otec, hoci vedel byť prísny. Mal autoritu a vedel deti skrotiť.

Až jedného dňa, bude to 6 rokov, môj muž sa vracal s kamarátmi z Tatier. Už sa nevrátil. Autonehoda. Namrznutá cesta. Šmyk. Nezlučiteľné so životom. Bolo pred Vianocami a zrútil sa mi svet. Nedokázala som nič s pohrebom vybaviť, stále som len plakala. Bolo to strašné, ale čo som mala robiť? Moje deti potrebovali mamu a viera v Boha mi pomáhala späť na nohy. Našla som si prácu, dosť pomohli manželovi aj moji rodičia.

Problém bol v tom, že som deti ľutovala. Sú malé a prišli o otca. Aj mama je preč, keď teraz musí čas tráviť v robote. Jednoducho som ich rozmaznávala. Resp. ju, lebo s chlapcami problémy neboli, tí sa mi naopak snažili všetko uľahčiť a pomáhať mi. No Nikola nie. Ospravedlňovala som jej zlé výsledky v škole, to že je na všetkých drzá aj zlá na bratov. Ostatné dievčatá doma museli pomáhať, Nikola nie. Snažila som sa jej venovať, rozprávať sa s ňou, robila som pre ňu oveľa viac ako pre chlapcov.

Po 3 rokoch od manželovej smrti som sa zoznámila s Petrom. Mal dve dcéry, dnes štrnásťročnú a jedenásťročnú. Jeho žena zomrela v 29 rokoch na rakovinu žalúdka. S Petrom sme si rozumeli vo všetkom. Strašne nám záležalo na tom, aby nás naše deti prijali. Dlho sme sa na túto chvíľu pripravovali. Zašli sme všetci do krásnej reštaurácie, objednali sme deťom všetko, na čo len mali chuť a povedali sme im jednoducho, že sa máme radi. Deti to prijali skvele, viac-menej sa posmiali na tom, že budú bratia a sestry. Problém bol s Nikolou, vstala, venovala nám nenávistný pohľad a odišla.

Doma s ňou bolo peklo. Kričala, bola vulgárna, začala chodiť za školu, fajčiť, čo keď som zistila, iba sa smiala. Vtedy som jej dala prvýkrat v živote facku a povedala jej, že sa od nej nenechám vydierať. S Petrom a jeho deťmi sme sa cez jej odpor stretávali aj naďalej, chodievali sme na výlety aj s Vojtom a Andrejkom, ktorí sa s Petrom aj dievčatami skamarátili. Nikolka nikdy neodmietla ísť s nami, hoci by som ju doma nechala. Vždy chcela ísť, aby všetko mohla pokaziť, aj mi povedala, že to robí náročky.

Po roku sme sa k Petrovi nasťahovali. Mal veľký dom na dedine a bol majiteľom horského penziónu, kde som mu začala pomáhať. Po ďalšom pol roku sme sa zobrali. V tom čase išla Nikola na učňovskú školu, cukrárka chcela byť. V dome sme jej nechali veľkú izbu iba pre ňu, no nezavďačili sme sa jej, lebo - hoci škola je pár kilometrov od našej dediny - chcela na internát. Zaplatili sme jej ho a ona sa tam odsťahovala. Hanbím sa to povedať, ale bola som rada.

Na internáte bola až... kým ju nevyhodili. Pre porušovanie všetkého možného, od zákazu fajčenia až po neskoré príchody. Poslednou kvapkou bolo, keď neprišla vôbec, pretože bola cez noc u nejakého chlapca. Odvtedy je doma, do školy, kde ju ako zázrakom ešte nevyhodili, jazdí autobusom. Máme s ňou peklo, je vulgárna, drzá, vyfacká aj svojich súrodencov - pre nič za nič, nič nerešpektuje, žiadne zákazy pre ňu nie sú zákazmi, všetko je pre ňu automatické, doma nič nerobí, neupratuje ani po sebe.

Som zúfalá, už naozaj neviem ako ďalej…